Magura
Magura, magurka, y, f., z rumun.=pa- horek, hora. Slov. Sl. let. IV. 247. Val. Brt. Slez. Sláma. Putov. 348. — M., jm. hory mezi Slov. a Haliči. Tč. Hora ve spišské a oravské stolici. Vchř. — M. Velká. Krč. G. 346., .Malá, ib. 253., 348., 648., 809.